[Verš 1: Bene]
Tisíc sôch, kníh, filmov a obrazov
Čo v mysliach vyvoláva tisícky obrazov
Blázni, čo zhltli vesmír, dali ho ľudu
Jak Prometeus oheň, aby zabili tú tmu
Blázni, čo priniesli svetlo
Čo nejde zhasnúť, a priniesli večnosť
Tisíc chvíľ samoty, čo presedeli v tme
Len oni a dielo, ten pocit a priestor
[Verš 2: Lyrik]
Oči nespavcov v malých bytoch
Poznajú, že nedá sa naplniť sýtosť
Nezurvalí i mäkkí
Vždy narodení viesť slepých
Narodení byť nič a byť veľkí
Jak topole s porezanou kôrou v bezvetrí
Jak rany v tvare srdca
Stovky tvárí a stovky prevtelení
Moja úcta
[Verš 3: Bene & Lyrik]
„Rozpamätávam" sa na nepokoj v minútach"
Keď ten pán riadkom silu dal
Chvíľu dal a dal aj „roky Kinu Úsmev"
Jeho lanovkou som sa viezol ako dieťa
Tak zatváram ten prievan a búrku
Keď sníva sa mi o pustovniach sveta
Tá pani, čo mi spievala v izbe v rámci šera
Že „mojej duši zahynúť nedá"
Vrátila folklóru úctu, vraciam jej úctu
Stretneme sa v mori orchideí nostalgis
A zostarneme tam ako pútnici v Odysei
Aj on sa vrátil k plodom sveta, zostal v nich
Tá pani, čo zdravila slnko Taši delé
Mi darovala farby všetky a pocit, že krásny je svet
A už nie je „tisíc dní medzi nami"
Keď som počul Mater vyznieť v chráme
Odložil som klávesnicu na klinec
Lebo slová sú márne, keď sú sláky svet
Pán, pre ktorého „Srdce a kríž" boli skrýš
Sledoval „Karavánu mrakov“ a každopádne
Miloval tú na M v každom páde
Vyplazuje jazyk tak nevinne
Že sa pravda až blahosklonne smeje
A drží ti miesto v paneláku, keď v Petržke leje
Comments